Sama

Román Sama Ivany Havranovej rozpráva príbeh, ktorý čerpá z dnešných čias, keď mnohí mladí ľudia žijú bez partnera, u rodičov. Táňa, krásne mladé a úspešné dievča sa po tragickej smrti svojho prvého milého dostane do bludného kruhu menom samota, z ktorého akoby nemala síl sa vymaniť. Býva s rodičmi, nespokojná takmer s každým dňom, ktorý neprináša zmenu. Román odkrýva kontroverzné pocity osamotených, krásnych dievčat, ktoré muži nemajú odvahu osloviť a ani s nimi žiť. Obdivujú ich pôvab, ale pozvať ich na rande nedokážu. Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala časopisy Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a ďalšie. Je autorkou románu Lásky jednej smutnej krásky a úspešných poviedkových kníh Vydaté a Neverné. Žije a tvorí v Bratislave. V tichu ukončeného hovoru sa Táni vynorilo niekoľko spoločných chvíľ s Erikom a zostalo jej smutno. Ako na začiatku, ako keď pochopila, že nie je láska ako láska. Nevedela, čo so sebou. Prechádzala sa po byte ako lev v klietke, v hlave sa striedali myšlienky s obrazmi a všetko z čias, keď prežívala najkrajšie mesiace života. Z čias, keď si boli takí blízki. Ježiš, Táňa. a boli ste si vôbec blízki? Nie je to náhodou tak, že ti len bol blízky? poopravila vlastný optimizmus a keďže jej šlo roztrhnúť hruď, natiahla sa do teplákov, bundy, obula tenisky a oznámila rodičom, že Joži zostáva sama, nech ju občas pozrú. Idem si zabehať! Na takú hodinku. Zadusím sa! Zadusím! Preč s tým šialeným tlakom, musím ho vybehať, dumala a ešte kúsok šliapala pokojnou chôdzou. O chvíľu, na neďalekej trase pre bicykle, sa však rozbehla. Najskôr opatrne. a každou rýchlou minútou z nej unikala deptajúca energia, o ktorú nemala záujem. Strhávala so sebou smútok, trúchlenie, žiaľ. Bežala už ako o dušu. Z tváre sa lial pot, nohy dostávali zabrať ako málokedy. Vlastne. takmer nikdy. Nebola fanúšička športu, skôr si tak nejaký pozrieť v televízii. Chvíle Erikovho návratu ju však privádzali do zúfalstva, bezmocnosti. Nevedela, čo s nimi, nevedela, ako sa ich zbaviť. Naveky. Na večné veky.