Slová vďaky

Úspešná francúzska prozaička (1966) vo svojej knihe opäť otvára Pandorinu skrinku našej doby: starnutie vo svete nesúcom v génoch skúsenosť z globálnych katastrof, ktoré pripravili Európanov o ich ľudskú autenticitu. Hrdinkou novely je žena v zlomovej situácii: bývalá jazyková korektorka Miška stráca kontrolu nad svojím životom, ale súčasne aj nad slovami. Napriek všetkému toto niekdajšie židovské dievčatko pokračuje v celoživotnom pátraní po osobách, ktoré ju pred rokmi nezištne zachránili pred holokaustom. Chce sa im poďakovať za ich šľachetný čin, ktorým riskovali vlastné životy. Autorkino vnímanie konfúznej zložitosti miléniového sveta sa prenáša najmä do dialógov v domove pre starých postihnutých ľudí, ktoré starenka vedie s dvoma blízkymi ľuďmi. S Máriou, sirotou, ktorej sa ujala po smrti asociálnej matky, a Jérômom, logopédom usilujúcim sa zmierniť následky jej postupujúcej stareckej demencie. Práve túto situáciu autorka využije nielen na zachytenie mentálne zložitého stavu citlivej ženy na hranici života a smrti, ale aj na načrtnutie sociálnych a morálnych problémov storočia. Keď idem na návštevu k Miške, zakaždým si všimnem obyvateľov domova. Veľmi, veľmi starých, stredne starých, ešte nie takých starých. A zavše mám chuť spýtať sa ich: existuje na svete niekto, kto vás ešte poláska? Vezme vás niekto do náručia? Ako dlho sa už koža iného človeka nedotkla vašej? Keď si sama seba predstavím ako starú, skutočne starú, keď sa premietnem v čase o štyridsať-päťdesiat rokov dopredu, najbolestivejšia a zároveň najmenej prijateľná mi pripadá myšlienka, že sa ma nikto nedotkne. Postupné či rázne odbúravanie fyzického kontaktu. Potreba dotyku možno nie je u všetkých rovnaká, telo sa možno scvrkáva, zvrašťuje, meravie ako počas dlhého pôstu. No je to určite i naopak, telo hladne kričí nemým neznesiteľným krikom, ktorý však nikto nechce počuť. Keď sa ku mne blíži Miška tým svojím potácavým a zle vyváženým krokom, najradšej by som si ju pritisla na hruď a vdýchla jej niečo z mojej sily a energie. No predtým než si ju zoberiem do náručia, sa vždy zháčim. Akiste prirodzená hanblivosť. A obava, že jej spôsobím niečo zlé. Stala sa takou zraniteľnou. Slovenský text.