Deň za dňom samota

Marian Váross (1923 – 1988), kunsthistorik, estetik, axiológ, autor mnohých výtvarných monografií (Alexy, Lea Mrázová, Polkoráb, Treskoň, Pribiš, Fulla, Augusta, Nevan, Weiner-Kráľ, Mallý, Benka) a základných diel slovenskej umenovedy a estetiky. V sedemdesiatych rokoch kruto postihnutý normalizáciou, zanechal vo svojich denníkových zošitoch jedinečné svedectvo o dobe po roku 1953. V denníkoch zaznamenáva atmosféru temných päťdesiatych rokov, čiastočné spoločenské uvoľnenie v šesťdesiatych rokoch, keď mohli vzniknúť jeho priekopnícke publikácie. A napokon obdobie normalizácie – dvadsať bezútešných rokov. 12. januára 1955 Vestenický súhlasí s tým, čo som napísal o Mudrochovi, Nemčíkovi a Bartfayovi, ba aj s tým, čo som poznamenal o ňom samom, ale hneval sa, že som nezničil Čemického – a to sa dá povedať aj o ostatných. 19. marca 1956 Diktatúra byzantského typu, bez individuálnej a masovej iniciatívy zdola, policajný režim, vyjadrujúci stihomam a nie potreby socializmu, vedecká scholastika a umelecké plagiátovanie – všetko sa pomaly rúca ako zlý sen. 13. marca 1962 Keď čítam strany, ktorými sa začína tento denník, po temer desaťročnom odstupe, prichodí mi na um aj čosi iné. Nielen obrovský prelom, ktorý sa vo mne odvtedy odohral vo vzťahu k životu, umeniu, práci, ľudom, ale najmä tá dusivo chorobná atmosféra nepriznávaného strachu, v akej som vtedy žil. 23. augusta 1968 Judášske bozky z Čiernej nad Tisou a Bratislavy sa príliš podobali na Godesberg a Berlín. 24. apríla 1970 Nastáva opäť čas poloprávd, teda horších lží než sú nepravdy, motivované neznalosťou či naivitou… Nastáva vláda priemeru a podpriemeru. 23. apríla 1971 Po druhej svetovej vojne som si myslel, že najväčšou pliagou spoločnosti je fanatizmus. Dnes viem, že oveľa väčšou pliagou je pokrytectvo, ku ktorému donucujú ľudí všetky mechanizmy tohto typu socializmu. Pri fanatikovi aspoň vieš, na čom si. Pri pokrytcovi nikdy. 13. januára 1972.sotva sa filozofia začala u nás vymaňovať z prenatálneho a totalizujúceho objatia náboženstva, už znovu upadá do podobného objatia, pretože marxizmus v interpretácii svojich ideologicko-mocenských protagonistov nie je negáciou, ale náhradou náboženstva. 19. októbra 1975.vieme, čo je minulosť, ale nevieme, čo je budúcnosť; prítomnosť je vlastne stena mohutnej morskej vlny, ktorá sa rúti odkiaľsi kamsi a my sme na jej vrchole. 27. októbra 1975 To, čo sa stalo v Československu a roky tu pretrváva, je také strašné, že už len pre túto krajnosť to nemôže pridlho vydržať. 29. novembra 1975 fungujem tu ako úradníček popri veľkých a ešte väčších direktoroch, spomedzi ktorých si len niektorí uvedomujú, o čo v skutočnosti ide. 28. januára 1976 Umenie môže zhynúť, hlavne, aby sa členovia zväzu mali dobre. 26. februára 1977 V SNG ma schovávajú, ako vedia. Som dobrý na poskokovské výpomoci, ale urobili by všetko, aby som nebol na otvorení nových expozícií. Malomocní sa nesmú objavovať v obci, majú areál na periférii, kde ich nikto nevidí. 13. marca 1977 Patočka mal smrť hodnú filozofa. Boj bezmocných (ale nie slabých) s mocnými si vyžiadal ďalšiu obeť. 15. septembra 1978 Na rozdiel od mnohých, ktorí tieto ostatné roky vnútorne uvítali ako výhovorku, že nemohli spraviť to a to, mňa zožiera pocit premárneného času. 6. júla 1988.S ľuďmi je to tak: ak sa z hŕstky žobrákov ujde tanier polievky jednému, ostatní sa naňho začnú hnevať. 25. augusta 1988 Dozvedel som sa, že môj spis dostal na vybavenie nový vedecký sekretár Luby. Volal som ho a povedal mi, že sa k tomu ešte nedostal, ale budúci týždeň mi oznámi výsledok. Vraj musí v tej veci podniknúť nejaké kroky, ale ak sa to bude len trochu dať, zariadi to. Slepý by povedal, uvidíme.