Biela veža - Bohatier, kniha štvrtá

Záver epickej historickej fantasy série o výprave kyjevského kniežaťa Svjatoslava proti Chazarskej ríši a kaukazským kmeňom.   Ríša Chazarov padla, veľký kagan je mŕtvy. Vlk v duši kniežaťa Svjatoslava je však nenásytný. Kyjevské vojsko opúšťa vydrancované mestá na kaspických pobrežiach a smeruje na Kaukaz, kde sa na strmých úbočiach týčia pevnosti Alanov, Avarov či Kassogov. Alanská princezná Semira sa s pomocou následníka chazarského trónu Dávida snaží včas dostať domov, aby zachránila svojich súkmeňovcov pred zotročením a záhubou. Medzitým sa v donských stepiach na popud beja Heroda zbiera obrovské vojsko Pečenegov. Ktorá dobyvačná horda sa skôr zmocní pokladov Kaukazu, odľahlých chazarských miest pri Azovskom mori a najmä pohraničnej pevnosti zvanej Sarkel – Biela veža? Aký osud postretne Iľju Muromca a ostatných členov bohatierskej družiny, rozvrátenej temnými čarami démonického Koščeja? Ukážka "Pri všetkých šejtánoch, to je ale pekelný smrad!" pokašliaval tarkan Mašid a dlaň v rukavici si tisol k tvári. "Poznáte ma, nemám rozmaznaný nos. Táboril som s vojskami i kočovnými kmeňmi, bol som u Oguzov aj Kypčakov, cválal som so Seldžukom odľahlými končinami západného Chórezmu, zažil som celé týždne bez vody, v špine, prachu a konskom i ľudskom pote, ale toto je aj na mňa priveľa." Hovoril to podriadeným arsijahom po svojom boku, ale začul ho aj v čele klusajúci Herod. "Pozor na jazyk, tarkan," vrhol cez plece nevrlý pohľad. "Asi zabúdaš, kam sme prišli. Je to môj rod. Aj keď máš pravdu, smrdí to tu ako v jame, do ktorej chodia srať všetci démoni a pohanskí bohovia. No pred našimi hostiteľmi sa vyvaruj akýchkoľvek neúctivých slov." "Odpusť, mocný bej," sklonil Mašid hlavu. "Zmier sa s tým, že telesná čistota skrátka nepatrí medzi ich obyčaje," obrátil Herod pohľad dopredu. "Nie je súčasťou ich viery ako u tých, čo sa modlia k Alahovi či hebrejskému Bohu. Rovnako divošské ti budú pripadať aj ich ďalšie zvyky, ale ak nechceš, aby sme skončili ako žrádlo pre vrany, radšej mlč." Herodova družina tvorená dvoma tuctami najlepších arsijahov napredovala svižným klusom, no predsa jej trvalo hodnú chvíľu, kým sa z okraja rozľahlého tábora dostala do jeho centrálnej časti. Ležovisko Pečenegov muselo mať z jedného konca na druhý najmenej poldruha versty. Kam až okolo dohliadlo, planinu pokrývali stany a jurty, medzi nimi množstvo ohrád s dobytkom a koňmi. V nehybnom, dusivom ovzduší sa krútil dym z nespočetných ohnísk, alebo ochabnuto viseli vlasy zabitých nepriateľov na bunčukoch jednotlivých rodov.